Myšlienka bez ceny

     Pozeranie z okna vlaku. Myšlienky. Otázky. Slza. Zlosť. Prečo. Zahadzovanie myšlienok, ktoré aj tak ani nemajú význam. Opätovné vracanie sa. Bez pochopenia. Všetko bez odpovede. Niekto si ju vážil. Každý jeden pohľad. Správu. Tento nie. Posunulo ju to. Vzalo to však čas, Koľko ich bolo? Koľko okrem nej. Za ten čas. Vlastne, v tom čase. Načo cesta nikam. Úsmev, ktorý mohol vtedy patriť niekomu inému. Zrada. 

     Odvšadiaľ sa na ňu tlačili slová. Otázky. Neustále, pri pomyslení na to všetko, sa snažila tieto myšlienky zahodiť. No ony prišili, zas. Vracali sa. Asi ešte predsa neprešiel ten čas vysporiadania. Aj keď bola šťastná, vracala sa k nim, keď bývala sama. Pozastavovala sa nad tým, ako mohol. Ako všetko mohol niekto tak zahrať s tvárou herca, a zahrať sa tak aj s ňou. Dušou, čo by blížiť nechcela. A čo bolo pri tomto pomyslení horšie? Že on to dobre vedel, aká je. Zneužil to. Bolesť, ktorú preciťovala si uvedomovala. Skrz neho možno stratila niečo iné. No aj tak, aspoň našla samú seba. Naučila sa lepšie si rozumieť. Hanba. On sa neštítil ani dnes do jej očí usmiať a pokojne  v nich zostať. Ona ním už nie pekne pohŕdala, ale čo. Má, čo si zaslúžil. A viac už nechce, aby patril čo i len do jednej myšlienky v budúcnosti. 

     Dookola počúvala tie slová. Dá sa v nich počuť, keďže chvíľu tvorila jeho dni. No, ako postupne zisťuje, tak len v jej živote. V jeho sama nebola. Neustále nechápe, načo hľadal vôbec význam v spoločnom výlete, ktorý bol tiež len zbytkom v čase. Všetko to je na pomyslenie s kyslým ksichtom, ako keď niekto jedáva citrón s pomyslením na to, že pomocou neho schudne. Nemožné. Hej, také nemysliteľné je aj to, že sa dokáže ešte na neho pozrieť a utrúsiť peknú vetu na jeho adresu. 

Ďakujem - áno aj Tebe.

     Sú dni, keď nám je zle. Takmer najhoršie. Myslíme si, že je to stav, keď horšie už byť ani nemôže. Ale áno, môže. Môže nás opustiť priateľ/ka, do toho sa zomelie ešte zopár ďalších vecí a vtedy myslíme, že je najhoršie. Áno. Bol to môj aktuálny stav, kedy som si myslela, že bude už len zle. Človek má vtedy pocit, akoby sa strácal niekde v dave. Kladie si otázku, ako ďalej? Kde začať a opäť budovať? A či sa to vôbec ešte oplatí. Je rozhádzaný. Pád, z ktorého sa treba spamätať. Možno ostať istú chvíľu niekde a počkať. Počkať na okamih, keď znova príde chvíľa, kedy bude plný síl. A taká chvíľa príde. 

     Popremýšľaš nad skutočnosťami a nenájdeš už len to zlo. Vezmeš to všetko z inej strany. Zistíš, že vlastne Ti to aj niečo dalo, nie len vzalo. Áno, možno si stratil/a kamaráta/ku, priateľa/ku, ale obzri sa. Máš tu zvyšok ľudí, ktorých je toľko, že si môžeš vybrať. Ľudia, ktorí aj napriek udalostiam veria v Teba. Ľudí, ktorí sa dokážu s Tebou smiať a zažívať pekné dni. V podstate, ten pád pre niečo naozaj bol. Možno, aby si pochopil/a to, že nemôžeš triediť. Ani ľudí, ani dni - skrátka nič. Mal/a by si sa venovať každému kúsku čo miluješ. Takže, ak si taký pád zažil/a prináša to príležitosť. Makať- na - sebe! Na svojom vnútre, aby bolo ešte lepšie. Vzdelávať sa, čítať, kresliť, spoznávať, cvičiť, behať, pracovať... Skrátka robiť všetko to, čo Ťa baví. A nie osamote, ale s ľuďmi, ktorým skutočne na Tebe záleží. Nie s takými, čo Ťa  spočiatku len bombardujú prázdnymi rečami, ako veľmi im na Tebe záleží, no prejde týždeň, mesiac a je to celkom inak. Nezabúdaj ani na takých, váž si ich, no mierne sa im vyhýbaj. Užívaj si pohľady, ktoré na Teba hádžu a ďakuj im. Pozdrav ich s úsmevom, no nepristavuj sa. Už nie, aj keď ich máš v láske. Oni mali iné priority, a Teba dali za ne. Bol/a si niekde dole (aj keď je to spočiatku ťažké uznať to.) Ťahali Ťa za nos. Vedel/a, ako sa cítiš, a vedel/a ako s Tebou manipulovať. A možno to robil/a už niekedy predtým niekomu inému. Hral/a hru a hral/a ju veľmi dobre. Určite si z časti zlyhal/a aj Ty, no už je to za Tebou. Pouč sa. Nenechaj sa zničiť. Uvedom si hodnotu ľudí, ktorí sú pri Tebe. 

     Ľudia prichádzajú, ale aj odchádzajú, aby mohol prísť niekto nový. Preto si pád uži, neplač, nelež na zemi príliš dlho. Raduj sa! Lebo to, že si padol Ťa naučilo mať slobodný život s radosťou. Len to Ťa naučilo pochopiť ako to v skutočnosti je. Že samozrejme, že život nedáva len samé ruže, no časom príde niekto, kto Ti ich nosiť bude. Kto z Tvojich dní urobí niečo výnimočné. Možno je už tu, a preto si váž každého navôkol. Lebo nikdy nevieš, či ten ktorého by si nenávidel nebude Tvojim budúcim blízkym, na ktorého nedáš dopustiť. Nič z toho by si bez pádu nepochopil/a.

Ak to čítaš práve Ty, ktorý/á si mi k pádu dopomohol/a, ja Ti ďakujem. Nedovolím si povedať, že by som Ťa za to nenávidela. Mám Ťa rada. Tvoril/a si predsa časť môjho života, kedysi a preto Ti ďakujem, lebo vďaka Tebe som totiž našla seba. Naučil/a si ma, ako sa viac venovať sebe, kamarátom a nie len dvom, trom priateľom navôkol. Ďakujem a želám Ti, aby si našiel/a svoj vnútorný pokoj aj Ty. Veď možno sa ešte niekedy v budúcnosti stretneme, vtedy mi budeš môcť povedať viac.   

Bežnosť

Posledné dni. Bohaté priateľstvá. Pocit úspechu. Bezsenné noci. Alebo zvláštne sny. Hĺbavé myšlienky. Občas žiadna pointa. Radosť z každého dňa. Maličkosti. Rozhovory cestujúcich vlakom. Otázka. Dookola tá istá. Stále to bolo to isté. Intuícia? Áno, alebo aj nie. Niečo tu asi byť malo, no nebolo. Nejaký pocit, čo mal vyplniť to ticho. Asi. Teda, zdalo sa. Dennodenná rutina. Ale, och. Fakt? Prežívanie toho všetkého. Osamote? Nie. Priateľstvá boli predsa silné. Teda, ako ktoré. Väčšina. Pocity. Nevedomie. 

Pri prebúdzaní? Spočiatku. Neskôr nie. Na oblohe svietili predsa hviezdy. Pri zaspávaní. Vložené slová do modlitby. Čakanie. Dni? Fresh. Teda, v celku. Inokedy aj nie. Každodenná, v úvodzovkách, povinnosť. Štartovanie organizmu nesladeným čajom. Ovocie. Stačí. Príprava. Následné dni. Príliš sladké. Horké? Neboli. V každom sa dalo niečo nájsť. Hľadanie odpovede. Nájdenie? Takmer všetkých. Únava? Občas trápila. Aj tak, pre niečo tu bola. Pre tie dni. Skvelé. Naplnené. Nenudné. Vyplnené. Prinášali to čaro. Obava z niečoho, čo neprichádzalo. Podpora. Zbavenie sa nečistoty. Radosť. Úsmev. Na druhej strane, pocit nedostatku. Bez objatia. Niečoho. Slza. Dve slzy. Niekoľko dôvodov. No ani jeden. Vôňa perín. Sviečka. Čaj s nádychom lásky. Sen. Repete. Zážitok. Moc. Darovať. Snaha patriť. 

Koniec roka radosti a zázrakov

     Posledný deň roka - deň sumárov. Ľudia začínajú hodnotiť, rekapitulovať - pomaly ale isto, zachádzajúci rok. Keď to v hlave všetko ako tak utriedia, chystajú si nové predsavzatia i úlohy, ktoré by opäť mohli a predovšetkým mali ďalší rok splniť. Avšak, zastavme sa. Aspoň na chvíľu postojme na mieste a zamyslime sa. Je to skutočne tak, že všetky tie predsavzatia sa aj plnia? Aj keď zo začiatku dostávajú tak hlboký význam, no častokrát nič z toho. Popravde, ja sa na niečo také ani nechystám. Nikdy. Nezvyknem si v mysli písať riadky plné slov, ktoré by som mala na konci roka označiť za "vybavené." Vždy žijem to, čo dni prinesú a z každého jedného sa osobitne teším. Robím to, čo chcem a nesnažím sa energiu venovať premýšľaniu, čo musím lebo som si to tak stanovila. 

     Včera, keď som cestovala vlakom trasu Vrútky - Tatry, sa mi naskytol jeden obraz. Mám pocit, že práve sem celkom pasuje. Poviem vám, že aj keby som sa chcela veľmi veľmi ponáhľať, vždy príde tá pomyselná stopka, čo mi ukáže smer. (Zastavenie sa, aby som si užívala aj tie spontánne okamihy.) - Vlak ostal stáť tesne pred poslednou zastávkou po dobu celých sto minút! Priznám, vo vlaku zavládol mierny chaos. Ľudia pobehovali po uličkách a nazerali do kupé. Spočiatku som si bola vedomá, že budeme čakať len pár minút, no postupne sa napätie stupňovalo. Minúty sa násobili až to nabralo ten sto minútový spád. Keď si však uvedomíte, že všetko má svoj čas a zmysel, strach pominie. Jednoducho treba brať do úvahy aj to, že občas malá zmena plánu je predsa len k dobru.

     Podobne to je aj v tom ponímaní - k roku. Často sú spontánne okamihy vzácnejšie ako to všetko plánované a preto by som zhodnotila svoj rok na výbornú. Stretli ma ponaučenia, sklamania ale naopak aj dobro, čomu sa skutočne teším. A čo by som chcela do ďalšieho roka? Keby som si mala priať niečo do toho Nového, dopriala by som si nájsť správnu cestu na všetky rozhodnutia. Aj keď si už teraz uvedomujem, že nie všetky budú správne, no aspoň tá snaha, považovať ich za také a neskôr sa z tých zlých aj ponaučiť. Priala by som si zdravie a dobrosrdečnosť, ďalej lásku (darovanú i prijímanú) - rodinnú, tú k Bohu, i priateľskú. A ešte niečo! To čaro, ktoré mi nedovolí váhať v rozhodnutiach. Aby som nepokladala nič za samozrejmosť, a vážila si všetko, čo ďalšie dni prinesú.

PS: Keďže nechcem dávať tie otrepané obrázky so šampanským alebo ohňostrojom, pripájam svoju fotku zo včerajších Tatier. 

Všetko dobré! 

Na dosah

    Prázdne slová, ako by to všetko chcela vrátiť späť. Kiežby sa nemusela na neho pozerať cez tie zvláštne okuliare, ktoré jej nedávno sám nasadil. Keby mohla robiť všetko to, čo naozaj cíti. Ach, keď ona sa vždy spoliehala, že ju to vždy bude niekde čakať. Myslela totiž, že to tam niekde bude už naveky. A predsa. Nie. Spravil všetko preto, aby sa k tomu vrátiť už nemohla. Nesmela. Stratil radšej všetky myšlienky behom jedinej cesty. Len preto, aby už nemusel cítiť a vidieť to, čo kedysi tak veľmi miloval a potreboval. Kedysi, keď nevedel bez toho dýchať, zaspávať, či budiť sa. Bez nej.

     Neexistovala nuda, pekné dni boli zaplnené skromnými zážitkami, či výletmi. Tie smutnejšie plné filmov, túlenia sa a popíjania čaju z veľkých šálok. Hej, presne z tých, čo mali rovnaké. S medveďmi po boku, predstavujúcimi ich spoločné začiatky. Spoznávanie a radovanie sa z každej spoločnej chvíle. Ona milovala, keď jej hladil dlhé vlasy, občas vtlačil bozk na čelo a on zas zbožňoval jej dotyky po dlaniach. Ako dôkladne svojimi prstíkmi prechádzala po jednom prste až stisla celú dlaň. Jej pohľad do očí. Vedel by si to predstavovať rovnako aj vo sne. No on sen žil. Nemusel vytvárať myšlienky navyše, i keď vždy tam nejaká fantázia navyše bola.

   Vedel, že keď sa pre niečo oduje, nie celkom oprávnene, poteší kýbeľ zmrzliny alebo dobrá káva. Vedel, že nikdy to nebude trvať viac, ako pár hodín. Vždy ju to totiž omrzelo. A keď to prehnal on? Stačil kvet, hoc odtrhnutý i v susedovej záhrade. Tešila sa z maličkostí. On totiž tiež občas hneval. Nikdy však nečakal veľa. Stačilo mu, že má ju. Smútkom boli dni, keď s ňou byť nemohol a nedokázal v ten deň jej srdce naplno zapĺňať on. Nežiarlil. Vedel, že sa vždy vráti. Aj keby odišla veľmi ďaleko, šiel by za ňou, a ona za ním. Bola pre neho šťastím. Slnkom, čo dennodenne vychádzalo na oblohu, a čakalo, kým sa na neho aj on pozrie tým pohľadom neidentifikovateľnej sily.
    Všetko však zahodil, jedného dňa sa zobudil a nenachádzal zmysel v jej krehkosti. Neuvedomil si však, čo robí. Vstal, vykročil zlou nohou a nasledoval opak seba. Spomenul si na ňu až na ceste, keď bol príliš ďaleko. Spomenul na jej úsmev, slová, pohľady. Na slzy, ktoré ronila pri odchode. Objatie, ktoré ho celú tú dobu zohrievalo. Chcel sa otočiť, no už to nedokázal. Fúkal protivietor, ktorý kričal niečo celkom iné. Nedokázal sa brániť, bol tak bezmocný. Bolelo to, a ju ešte väčšmi.
    Po čase sadol do auta a hľadal význam. Keď ona bola vždy tak dobrá! Zastal pred jej utrápenou dušou, no ona si už istá nebola. Nebola si istá ním, stratil čas. Našiel sa inde, ale stálo to obetovať toto všetko? Naozaj to stálo za to? Nenachádzal slová, a tak už len ďakoval. Za dni, momenty s ňou. 

Krehkou, čo dokázala tvoriť nebo. 

                                                                                                                                   

               

Zabudnutá myšlienka

     Sofia vošla do vlakovej stanice. Skontrolovala si čas na hodinkách. Nakoľko zistila, že ho má dostatok, rozhodla sa pre prisadnutie na lavičku, k staršej pani. Cestovku položila na zem vedľa seba. Ešte raz skontrolovala čas na telefóne a pohodlne sa usadila. Uvelebila sa s nohami zloženými napred seba, vystrela ruky a natiahnuté ich položila k stehnám. Neuvedomila si, že svojimi nohami bude zavadzať ľuďom, ktorí sa budú okolo nej ponáhľať. Trklo jej to až po pár sekundách. Stiahla ich opäť k sebe pod lavičku, ostala však opretá. Prehodila si pesničku v slúchadlách. Nenápadne sledovala okolie. Všetci šli tak do rytmu - okoloidúci. Poniektorí utekali, iní si zas vykračovali z nohy na nohu, zrejme mali dostatok času, ako ona. Podoprela sa o lakte a do dlaní vložila tvár. Istotne vyzerala utrápene, no ona naozaj tak len vyzerala. Vnútri sa to hemžilo niečím celkom iným. Myšlienkami. 

   

     Pohľad uprela na pani, ktorá za sebou ťahala malé dievčatko, asi dcérku. Protestovalo. V ruke stískalo drobnú bábiku. Sofia sa pousmiala. Pamätala si, ako ju mama za mlada často brávala vlakom na nekonečné cesty, ale keď jej sa nikdy tak nechcelo! Dievčatko sa zdráhalo, až pokiaľ jej mamka do rúk nestrčila lízanku. Potom už klusala popri nej, dokonca s úsmevom na tvári. Mladosť, tak dlhá a pritom tak krátka. Ďalej si všimla mladíka, ktorý hľadal niečo v telefóne až sa len napokon usmial a odložil ho do vrecka vo vetrovke. Smiech, jednoduché gesto, ktoré je tak plné nevypovedaných slov. 

     Všetko sa to hmýrilo tmavými kabátmi, občas sa pritrafil niekto v poriadne krikľavej bunde a všetky oči padli na neho. Schyľovalo sa k zime. Presne vtedy Sofia prehodila vlasy zo strany na stranu a opäť venovala pohľad tabuli rozpisu vlakov. Stáli pod ňou muž a žena. Starší, asi okolo šesťdesiatky. Hľadeli na písmenká a čísla na nej, smerom k nebu. Čo bolo však zvláštne? Toto milovala. Pohľad na dvoch, vekom odskúšaných ľudí držiacich sa za ruky. Vyhŕkla jej slza pri tej myšlienke, koľko asi toho spolu prežili a predsa sa prebojovali až sem. Milé. Pani vedľa Sofie sa postavila a zamierila k dverám na trať. Vliekla so sebou tri celkom ťažko vyzerajúce tašky. Priskočil k nej chlap, zastavil ju. Podala mu tašky a on s úsmevom ešte aj otváral dvere. Pomoc starším, veď tak nás to kedysi učili. 

     Sofia sa oprela naspäť o operadlo na lavičke. O chvíľu si prisadlo mladé dievča. Nenápadne sledovala jej ruky, vedela, že by nemala, ale len jedným očkom. Kreslila akési obrazce do telefónu. Ornamenty, kvety. Nakoniec napísala na spodok chlapčenské meno, vložila k nemu drobné srdce, odoslala. Láska, dennodenne žijúca v našich srdciach. 

     Spozornela, na tabuli totiž naskočil jej odchod. Meškanie bolo odstránené, pridaná bola koľaj. Zodvihla tašku a zamierila k nástupišťu. Na peróne, neďaleko nej, zastal chlapec. Asi v jej veku. Vytiahol foťák a odfotil prichádzajúci vlak. Spomienky, chvíle, čo sa už opakovať nebudú. Zamyslela sa. Pohľadom prebehla po mätúcich sa ľuďoch. Niektorí vystupovali, iní sa lúčili, ďalší utekali na hrude svojich polovičiek. A všetci boli tak šťastní. To bola tá myšlienka. Celé sa to nieslo i keď rýchlo, v tichosti. 

Kamaráti so zátvorkou

   Jedného dňa som dostala do rúk karty so svojim osudom. Nehovorím, že by bolo zlé žiť "dovtedajší" život, no predsa. Boli to karty priateľstiev s čiernym písmom na jasne bielom lístku: "trieď!" Zamyslene som začala škrtať mená. Jedno za druhým. Zoznamy sa rýchlo zužovali, vyberala som totiž pravdu a skutočné nitky kamarátstiev. Všetko som dôkladne prešla s pohľadom upriameným na charakter. Netrvalo to príliš dlho. Stačil jeden večer.  Ostala som unavená dúmajúc nad počtom, ktorý mi ostal. Vydýchla som a opäť sa nadýchla - mala som chuť začať odznova. Nie hneď, no aj tak.

  Dni sa zmenili a moju nenávisť z posledných, nových, vystriedala radosť. Nieže by som si sťažovala, ale prežívala som ich celkom v prázdnote - sem tam ich obšťastnila nejaká zvláštnosť, no nič na extra pochvalu. Všetko sa pomenilo. Jedna správa, pohľad... Áno, spočiatku som našla útechu v pár vymenených správach, pri ktorých som si naozaj nemyslela, že budú deň čo deň pokračovať. Myslela som, že to bude ako obyčajne - pár dní si napíšeme "ako sa máme" a tým to skončí. No nie. Tu to bolo celkom inak. Otázka "ako sa máš" ani nepadla. Skrátka, nestalo sa tak. Naše rozhovory sa stávali čím ďalej, tým väčšmi dôvernejšími a pútavejšími. Našli sme spoločnú reč. Ty? Našiel si spôsob, ako začať. Keď som Ťa videla prvýkrát, po rokoch, jemne sa mi chvelo telo a to si ma ani nespozoroval. Akoby nejaký impulz čo šeptal: "áno Nikola, tvoja krvná skupina." Či vyrušenie zo sveta? Neviem. Všetko bolo také iné. Ako nikdy. Opätovne som sa snažila prehrávať si Tvoj hlas - bol tak príjemný, jedinečný. Hľadala som význam všetkých tých myšlienok, čo mi lietali mysľou. Čo všetko znamenali Tvoje vyslovené slová? Prečo? Prečo práve teraz a my dvaja ako kamaráti? Bolo to fajn. Začala som počítať dni, hromadiť fotky, spisovať naše spoločné zážitky. Naše prvé stretnutie? Ako nikdy pred tým. Žiaden z tých mnohých ma neukecal na turistiku. Tebe sa to podarilo. Vydala som sa s Tebou na výstup. 

   Naozaj sme ani jeden netušili, do čoho ideme. Mne však už maličkosti dokázali priblížiť s kým sa stretám, aký naozaj si. Utkvelo mi v hlave, ako si mi neustále opakoval, že si mám dávať na seba pozor. (Hlavne opatrne!) Bolo úžasné len tak s Tebou sedieť na vrchole a počúvať príbehy. Tie chvíle dôvery. Bolo skvelé sa s Tebou smiať a nachádzať nové možnosti ako napríklad ďalší náš výstup na malý "Everest" - označený tak len pre mňa. Snažila som sa čo to dalo. Vďaka Tvojej motivačnej nálade som to zvládala! Veď už keď si ma doviedol pod "kopec" mi v momente bolo jasné, že chcem ísť ešte vyššie a hneď! A na vrchole? Cítila som, že si dokázal, možno pre Teba takým málom, tak mnoho. Maličkosťou si ma dokázal obdariť blaženosťou. Sám si spozoroval, aká som šťastná, že môžem vidieť tú krásu dookola. Utvrdila som sa v ďalšej hodnote. 

   Horor u Teba?  Naozaj som v hlave neustále hľadala spôsob ako začať. Ako sa Ťa aspoň "nechtiac" dotknúť. Nebola som si však, rovnako ako Ty istá, či by si to tak chcel aj Ty. Vraj ma nevieš prečítať? Nevadí! Aj tak som rada s Tebou prežila o jeden pekný večer naviac a vážila si to "málo" čo tvorilo celok.

   Deň štvrtý som sa tak veľmi snažila vyhýbať priamym pohľadom - začínala som sa topiť v Tvojich tmavých očiach, až som im neušla. Popri tom som si všímala sánku, ktorá mala hranatý tvar a tvorila na tvári podstatu mojich pohľadov. Najkrajšia chvíľa rozlúčky, pred začiatkom študentského života, bola naša. Odkráčala som domov s úsmevom na tvári, mali sme už totiž svoje prvé tajomstvo. Stále som mala pocit, aké je všetko fajn. Konečne som našla dušu podobnú mojej a vymenila si s ňou číslo. Dušu, poznačenú zlom, no i tak hľadajúcu dobro. 

   Opäť som mohla tvoriť plány s Tebou. Mohla som znova hľadieť na oblohu a skúmať jej hviezdy. Proste som zrazu držala za ruku človeka, ktorým som si za tak krátku dobu bola istá. Prežívala som dobrodružstvo. Vážila si naozaj všetko. Pamätáš? Obaja sme chceli, aby to bolo inak. Inak ako to bolo vždy, doposiaľ. Cítila som sa byť sama sebou. Nemusela som riešiť opätky, lodičky, úžasné vlasy. Stačili tenisky, tričko a džínsy. Cítila som ako ma jednoduché myšlienky dostávali k tým hlbokým. Akoby som konečne potiahla za správny začiatok nitky priateľstva. To čarovné ticho, ktoré tento raz vládlo. Dobro, ktoré dokázalo aj mlčaním dodávať silu. Vedela som, že ani jeden sme to nemali doposiaľ úžasné, no želala som si, aby to naše priateľstvo také už bolo. Obaja sme predsa nechceli nič pokaziť, len dokázať spolu svetu, že sa to dá - nebyť zlým, v tomto zlom svete. 

   Chcela som Ti deň čo deň robiť radosť a aj v tých nie celkom top dňoch Ťa rozveseliť. Tak veľmi som si priala, aby sa naše dobré duše mali radi a vytvárali medzi sebou skutočné puto. Verila som, že ešte toho naozaj mnoho prežijeme. Verila som, že naplánujeme tú najlepšiu cestu s plnou knihou priateľstva, ktorú som začala písať a plniť našimi fotkami, kresbami, príbehmi. Viem, že je ťažké dôverovať, no ja som sľúbila, že nesklamem. Sľúbila som, že nie som taká ako tie ostatné. Áno, je to síce otrepané, ale ja už nedokážem len donekonečna plátať rany. Potrebovala som sa rán zbaviť a nahradiť ich tým časom. Neviem, možnože je akousi "chorobou" našej generácie vyhadzovať všetko staré, nepotrebné, avšak ja som Ti chcela darovať svoj čas, ktorý mám. Ten je predsa to najvzácnejšie, čo môžme niekomu venovať. Priala som si vedieť o Tebe mnoho, čo máš rád, spoznať sa. 

   Bolo to desať dní priateľstva so slovom ďakujem.Tvorila som knihu priateľstva, no ostalo v nej ešte mnoho prázdnych strán. "Hm, tak už vieš? V ten deň vytiahla kartu priateľstva s Tebou!" Nevedela som, čo bude ďalej, no verila som. Pomaly sa však chvíle začali vytrácať. Spočiatku to vyzeralo na trápenie, no neskôr som pochopila, že si si snáď vybral inú, lepšiu cestu. I keď som spočiatku pre Teba bola dievčaťom, ktoré je múdre, rozumné, pekné -  to si si vraj vždy prial, odbočil si z cesty. 

   Niekde ku koncu by mala prísť vďaka. Ja by som chcela radšej vrátiť deň, keď som nakreslila obrys Tvojej postavy a odoslala Ti ju. Bol pri nej otáznik, na ktorý si sa nikdy neopýtal. Milovala som ten začiatok s plytkým textom,  chápeš? No čas pokročil. Ďakujem Ti preto, za chvíle. Za zážitky, slová, myšlienky. Za to, že si ma málinko prinaučil inému chápaniu sveta, ľudí okolo seba. Za hudbu, ktorú som si zo zvedavosti večer púšťala do uší, lebo ma zajímalo, čo všetko ešte máš rád. Za letmé inštrukcie počas tmavej noci, keď smelietali po meste na kolesách skejtu. Za všetko, čo bolo s Tebou po prvý raz. Za žáner filmu, ktorý si vybral, za chvíle prežité s Tebou v tíme, za útočište ktoré som mohla s Tebou prežiť na zástavke, i keď mi bolo v hlave ozaj na nič, za objatia, pohľady, výstupy a bolo by toho mnoho mnoho.

   Postupne sa slová začali vytrácať, padla slza. Mrzí ma to. Strácam Ťa, chcem aby si vedel, že Ťa mám rada. Cením si, že si mi ukázal časť Tvojho života. Že si si vybral práve mňa, ako tú ženskú, čo bude robiť Tvoj svet na malú chvíľu krajším, aj keď bude len kamarátkou s menom v zátvorke. 

"Nechcem to hrotiť. Nechcem, aby sme niečo Ty alebo ja pokazili."